Santerus

Dilema (2011)

Sú filmy, ktoré motivujú, pobavia, rozplačú, prinútia nás zamyslieť sa, alebo nás znechutia a doslova nám škodia. Dilem znechutí a škodí. Vytvorí rozpačitý pocit a pri viacerých scénach nevoľnosť v žalúdku. Dilema je tragickou ukážkou toho, keď režisér nadobudne pocit, že dokáže nakrútiť film o akejkoľvek hovadine.

Príbeh sa až otravne dlho krúti okolo zhandrovatelého kecala Ronnyho (Vince Vaughn) a neurotického, mierne pribrzdeného, obtlstlého konštruktéra Nicka (Kevin James). Popri ich pokuse preraziť so svojim elektromotorom do veľkej automobilovej spoločnosti na pozadí, je hlavnou témou filmu nevera Nickovej priateľky (Winona Ryder) a Ronnyho dilema, kedy a ako mu to povedať. Ronny sa nezmyselne rozhodne problém dvojice vyriešiť sériou absurdných situácií, pričom sa chová akoby úplne potratil rozum, rozpráva sa na ulici sám so sebou, bez kontextu uráža ľudí okolo seba - jeho prípitok na oslave rodičov jeho partnerky je zmesou trápnosti a prvoplánovosti - a stavia sa do roly samozvaného sudcu, vyžadujúceho od iných úprimnosť, ktorej po celý čas sám nie je schopný. Popri tom sa okolo hlavných "hrdinov" pohybuje niekoľko zle vypointovaných postavičiek s nevierohodnými reakciami a divák je vystavený niekoľkým chabým komediálnym prvkom, na ktoré má chuť, čo najrýchlejšie zabudnúť. Pokus o rozvinutie viacerých línií vo filme vyznie naprázdno pre ich nedotiahnutosť a dvojnásobný hollywoodsky happyend tomu všetkému len nasadí korunu nechutnosti. Jediné, čo sa oplatí vidieť sú obe priateľky hlavných hrdinov - Genova a Beth (Jennifer Connelly). Inak je to len zúfalá strata času a, pre len trochu náročnejšieho diváka, kvalitne pokazený filmový večer...

neskutocne skutocne... mozme sa hrat na kritikov a tvarit sa unudene ale toto sa týka nás vsetkých a je to pôodané uzasnym a uveritelnym, silnym sposobom. obycajny, predposrany chlapik, akych je vacsina, guru - sympaticky charzmaticky, nadupany neuroticky slaboch, chlapik ktory chce aspon trosku napravit svet a proti nim banda tupych slikzkych vylizanych hlav, ktore policia just nechce vidiet. toto je pravdivy obraz spoplocnosti, ktoru si hyckame desiatky rokov....a je to ozajstne aj napriek milemu happyendu pre nase romanticke dusicky

Smutné, ako hlboko môže herec klesnúť. Opakovane som sa utvrdzoval, či v popise filmu nie je chyba, a či táto patlanina nebola stvorená niekdy v sedemdesiatych rokoch. Nič, ale absolútne nič. Zmes nelogických a hlúpych situácií, ktoré s komédiou nemajú nič spoločné... ak, tak s tragikomédiou. Nepochopil som, prečo sa Al Pacino pohybuje ako cvičená, mierne podnapitá opička s dementným výrazom v tvári (miestami mi pripomína bláznivú repliku profesora z ReplyKate, opakujúcu dokola slovo "Penis"... tam to ale vtipné bolo!), úplne od veci bolo teatrálne vyhadzovanie harddisku do mora, ako inak zachytené priemyselnou kamerou, aby bolo o čom hrať ďalej, následne stratený harddisk so zamknutej debny, ktory zrejme zožrali žraloky, absurdný bol aj šok neúspešného režiséra, ktorý prerušil rande so sexy kaskadérkou pre podozrenie, že ona chce byť cez neho len bližšie k Simone (nuž z akých než zištných dôvodov by s ním mala normálna mladá žena chcieť sex?)... Záver tiež s logikou nemal nič spoločné. Ak sa nevedel zbaviť počítačovej Simone, je zrejme najlepším riešením vyrobiť k nej ešte počítačové dieťa... :-(

Nejaká pointa o zvrátenosti filmového priemyslu, či pažravosti a nenáročnosti konzumného amerického diváka sa tam čítať dala, ale v roku 2002 nie je toto poznanie nijako zvlášť objavné.

Mimochodom, odkedy zavírený počítač vyliečime jednoduchým vytiahnutím disku s vírusom????

Stratený čas!

Neskutočná, neuveriteľná, neprirodzená, umelá, prvoplánová, nudná hovadina. Príbeh "puťky" pokúšajúcej sa dokázať niečo sebe samej, čo by sa ešte pochopiť dalo, ale jej reakcie, neschopnosť vlastného prejavu, absolútna defenzíva v konfrontácii s necitlivou, polodementnou kreatúrou takzvanej matky sa už pochopiť nedá. Postavy sú zle napísané, zrejme sa šetrilo na poradcoch s aspoň základnými znalosťami psychológie, príbeh miestami natoľko nudný, že súdny divák ocení možnosť niektoré scény pretočiť, finále, kedy hlavná hrdinka, podgurážená chlastom, konečne nájde odvahu niečo povedať do kamery, je slabučké, málo úderné, nevystihujúce skutočnú stupiditu rodiny a hlavne je nedostatočným ospravedlnením divákovi za to, že trpel až do konca. No a to náhle precitnutie matky po duchaplných slovách"chúvy" je tak neskutočne umelé a trápne, až to v riti štípe a divák sa akosi podvedome hanbí za to, čo sa na obrazovke deje. Mená Berman a Pulcini si zvlášť podškrtávam, aby som sa hnoju z ich "tvorivej" dielne v budúcnosti oblúkom vyhol...